Michelle Obamová v roku 2017. Foto - TASR/AP
Michelle Obamová v roku 2017. Foto – TASR/AP

Michelle Obamová po odchode z Bieleho domu napísala knihu Môj príbeh (Becoming), z ktorej sa stali najpredávanejšie memoáre v histórii. Teraz v rámci turné navštívila Floridu a reportérka českého Deníka N bola pri tom.

Hala, v ktorej ešte pred dvomi rokmi hrával Jaromír Jágr za Floridu Panthers, bola úplne plná. A to aj napriek tomu, že lístky do prvých radov stáli 2500 dolárov (približne 2230 eur). Na porovnanie – keď mal Bill Clinton nedávno prednášku v Miami, lístok do prvého radu stál 100 dolárov. Takú má Michelle Obamová kúpnu silu.

V publiku boli prevažne ženy a odhadom viac ako polovica z nich boli Afroameričanky. Demografická skupina, pre ktorú je Michelle Obamová takmer bohyňou. Pohodlne usadená v kresle na pódiu v tmavom overale začala rozprávať svoj príbeh. Vybrala som z neho tie najzaujímavejšie pasáže:

 

„Po odchode z Bieleho domu som zažívala slobodu, akú som posledných desať rokov nepoznala. Tešila som sa z obyčajných vecí, ktoré som predtým brala ako samozrejmosť – napríklad že si sama otvorím dvere. Keď som v Bielom dome chcela vyjsť von, musela som dopredu upozorniť ochranku, oni nechali zavrieť bránu a zastaviť návštevy. Každý môj pohyb vyžadoval účasť mnohých ďalších ľudí.

Bola pre mňa nevídaná sloboda, že si sama zídem do kuchyne v prázdnom dome, všade je úplné ticho, môžem na sebe mať svoje krátke šortky a urobím si sendvič so syrom. Ten si len tak zjem vonku, kde behajú naši psi Bo a Sunny, ktorí z toho tiež boli chvíľu zmätení. Oni totiž boli slobodní prvýkrát v živote. Vôbec napríklad nepoznali štekanie iných psov, pretože sme nemali žiadnych susedov. Takže keď susedov pes zaštekal, oni dvaja na seba pozerali, čo to má byť.“

Vystúpenie vo Fort Lauderdale bolo jedno z posledných na turné Michelle Obamovej. Foto – Deník N/Jana Ciglerová

„Život každého z nás je súhrnom malých príbehov, ktoré niekedy berieme ako samozrejmosť, ale ony utvárajú našu cestu, po ktorej sa potom uberá náš život – ako tehly postavia dom, ktorý sa potom stane vaším domovom. Moje detstvo v mnohom pripomína detstvo vás všetkých. Malá rodina milujúcich a tvrdo pracujúcich rodičov v Chicagu, kde všetko dôležité bolo v dochádzkovej vzdialenosti – škola, obchod, doktor.

Nemali sme veľa, ale deti nepotrebujú veci. Bývali sme s bratom v jednej malej izbe, ktorá bola rozdelená na dve ešte menšie izby, a hodiny sme sa dokázali baviť tým, že sme si cez stenu prehadzovali ponožky. Tajne sme počúvali rodičov, keď sa bavili o dospelých veciach.

 

Jednoducho obyčajné zážitky, ale presne tie ma formovali. Som v tom rovnaká ako vy – a kto nepozná tú malú dievčinu Michelle Robinsonovú, nikdy nepochopí Michelle Obamovú. To moje obyčajné detstvo zo mňa urobilo, kým som dnes, nie elitné univerzity Princeton a Harvard, ani právna firma a osem rokov v Bielom dome.“

 

Vstaň, to zvládneš

 

„Každé dieťa je iné a ja som na tento svet prišla s temperamentom a vervou. Lenže keď ste dievča, spoločnosť sa vás niekedy snaží stlmiť. Ľudia to robia mnohými malými ústrkmi. Hovoria vám, že nie ste dosť dobrá, dosť pekná, že by ste mali byť pokojnejšia, tichšia, netrvať toľko na svojom, nesúťažiť, ani sa nesnažiť veci riadiť, aby ste neohrozovali nejakého muža. Jednoducho, že by ste mali byť znesiteľnejšia.

 

Mnohí ľudia si robia starosti s tým, či ste vydatá, pretože v ich očiach to znamená, že ste vhodná a kompatibilná. Kritizujú farbu vašej kože, šírku vašich bokov, silu vášho hlasu. Také hodnotenia v deťoch zostávajú dlho, ale v dievčatách o to viac. Cestou možno navyše zažijete násilie, nerešpektovanie v práci, podceňovanie a ignorovanie a to s vami zostane dlho. Hovorím o tom, pretože to robíme našim deťom, a dievčatám o to viac. A tá verva, ktorú na začiatku mali, sa im postupne vytratí.“

 

„Niektoré deti neuspejú nie preto, že by neboli dobré, ale preto, že nedostanú príležitosť.“ Foto – Flickr.com/Gage Skidmore

„Moja mama ma vychovávala presne naopak. Ona ten zápal vo mne podporovala. Povzbudzovala moju divokosť a oceňovala moju bojovnosť. Pomohla mi naučiť sa ich ovládať, aby som sa vedela správať ohľaduplne. Ale bola na môj hlas pyšná. Toto sa začína doma. Ľuďmi okolo vás a tým, čo vám hovoria. Pretože ich slová sa stanú vaším vnútorným hlasom. A keď vám vaši ľudia dávajú najavo, že čo hovoríte, ich zaujíma, tak ten svoj hlas nestíšite.

 

Mama sa nás vždy pýtala: Čo si o tom myslíš? Ako sa na to pozeráš ty? Povedz mi viac. Viac počúvala, než hovorila. Nechcela, aby sme jej vypĺňali nejakú jej vlastnú nenaplnenú ambíciu. To je pre rodičov ťažké, pretože nám v prijatí vlastných detí často prekáža ego a nenaplnené potreby a túžby. Vždy nám dávala najavo, že naše úspechy majú tešiť hlavne nás, nie ju. A keď sa nám prihodilo niečo ťažké, povzbudzovala nás: Vstaň, drž sa, zvládneš to, choď ďalej.“

 

„Nič z toho som si neuvedomovala, kým som sa sama nestala matkou. Že nedovoliť vlastnému strachu, aby obmedzoval naše deti, vyžaduje odvahu.“

 

Biely útek

 

„Mama nám veľmi skoro ukázala, že niektoré deti neuspejú nie preto, že by neboli dobré, ale preto, že nedostanú príležitosť. Na vlastnej koži som zažila takzvaný biely útek, čo je sociologický termín označujúci moment, keď sa dramaticky zmenilo obsadenie našej štvrti. Ľuďom sa začínalo dariť a sťahovali sa do väčších domov a lepších štvrtí. Ešte v nultej a prvej triede sme boli zmiešaná trieda a všetko deti z dobrých rodín, o ktoré sa rodičia dobre starali. Ale v niektorých bielych rodinách si ľudia šepkali, odíďte odtiaľ, kým to ide, pretože sa sem blížia černosi.

 

Biele rodiny sa rýchlo začali sťahovať, čím klesala hodnota našich domov, a teda aj kvalita miestnych škôl. Na mojej triednej fotke z druhej triedy už prakticky nebolo biele dieťa. Naša škola sa zhoršila, prestali nám dávať úlohy, trvať na prebranej látke – akoby sme učiteľom nestáli za to, pritom sme boli tie isté deti ako rok predtým, akurát nás bolo menej. Doteraz si ten rozdiel, ten pocit frustrácie pamätám. Keď do svojich detí neinvestujeme, dobre to vedia. Vedia, keď nám na nich nezáleží. Pozrite sa, čo som všetko v živote zažila, a rovnako si pamätám ten moment z druhej triedy.“

 

„Rozprávala som to vtedy mame a tá ma po chvíli z tej školy vzala a preradila do inej. Lenže zatiaľ čo ja a dve ďalšie deti sme sa dostali preč, veľa ďalších zostalo. Presne toto sú tie zdanlivo malé veci, ktoré dieťa dokážu zlomiť. Že si nejaký učiteľ myslí, že nestojíte za to, aby vás učil, pretože ste malé čierne dieťa a určite dopadnete zle. Začnete byť pozadu, prestane vás to baviť a už ste na špirále, z ktorej sa dá dostať len veľmi ťažko. Preto viem, že ani ja, ani Barack nie sme nijako výnimoční ľudia. My mali len šťastie, že sme nezostali v tej druhej triede s učiteľkou, ktorej na nás nezáležalo.“

 

Nie si materiál pre Princeton

 

„Dnes viem, že tie biele rodiny vtedy utekali predo mnou. Pred tou malou Michelle Robinsonovou, ktorej dali nálepku ,tá iná‘. My to isté robíme dnes ďalším rodinám. Utekáme pred ľuďmi, o ktorých nám hovoria, že sú iní a že by sme sa ich mali báť. Pritom oni sú my. Rodiny, ktoré sa snažia prežiť, udržať, vychovať deti, pracovať, odovzdať hodnoty. Preto si musíme navzájom rozprávať svoje príbehy. Všetci sme Američania. Neexistuje jeden jediný správny obraz toho, ako byť Američanom.“

 

„Dávala som si vždy záležať na tom, aby do Bieleho domu chodili deti. Mali by ste vidieť, čo to s nimi urobí. Narovnajú sa, sú na seba hrdé, uveria, že toto je miesto i pre ne, že sem raz môžu patriť, tak ako dnes ja.“ Foto – Biely dom/Amanda Lucidon

„Vždy budete stretávať ľudí, ktorí vo vás neuvidia, čo v sebe máte. V tej chvíli máte dve možnosti: počúvať tie odrádzajúce hlasy, alebo svoj vlastný. Toto bol ten rozhodujúci moment v mojom živote, ktorý určil, či budem úspešná, alebo zlyhám. Vždy vás niekto bude spochybňovať. Nedokážem vám ani vymenovať všetky tie príhody z ôsmich rokov v Bielom dome, keď ma ustavične niekto podceňoval a prehliadal moju prácu. Čo urobíte? Vzdáte sa svojich plánov a predstáv? Niekto sa tomu skutočne podvolí. Poviete mu, že to nezvládne, a on to vzdá.

 

Ako mne vtedy školská psychologička, keď som jej povedala, že chcem ísť na Princeton. ,Ty nie si úplne materiál pre Princeton,‘ povedala mi. Vidíte, akú máme moc zadupať mladých ľudí do zeme a zničiť ich? Mňa teda nie, pretože ja som mala tú vervu, čo vo mne mama pestovala. Ja som si v duchu povedala: Ja ti ukážem! Ale tie jej slová dokážu bolieť, odradiť, a to na veľmi dlho, ak nie navždy.“

 

Nevedela som túžiť

 

„V mojej rodine nebol nikto, kto by mi ukázal, čo mám od života chcieť. Poznala som len výkon. Keď som premýšľala, čo budem robiť, vedela som, že mi nejde matematika a viem dobre argumentovať, a to bola moja kvalifikácia pre výber práva. Zo strednej školy som šla na Princeton, potom na Harvard a potom do právnej firmy.

 

Nikto mi nepovedal, že mám zistiť, po čom túžim, a dať si pred univerzitou rok na vyskúšanie, ako sa to robí dnes. Sústredila som sa len na dobré známky a tie som vedela získať, odškrtávala som si zo zoznamu životných úloh. Moji rodičia sa nikdy nezaoberali tým, či ich práca baví a napĺňa. Boli radi, že prácu majú. Ja som nastúpila do právnickej firmy a hneď som mala vyšší plat ako oni obaja dohromady.“

 

„Keď som otehotnela, spojila som sa s matkami, ktoré na tom boli podobne. Dodnes je pre mňa táto skupina žien zdrojom sily, podpory a pochopenia.“ Foto – Biely dom/Samantha Appleton

„V tom čase som utrpela dve hlboké straty. Zomrela moja kamarátka Susan, náhle a rýchlo, a potom aj môj otec. Vtedy som si prvýkrát položila otázku, že ak by som zajtra umrela ako Susan, či chcem mať za sebou to, čo robím dnes, teda zarábanie peňazí korporátnym klientom. Pozerala som zo svojej kancelárie na 26. poschodí na svoju rodnú štvrť a necítila som žiadnu väzbu k tomu dievčaťu, ktoré tam vtedy vyrástlo. No a potom do firmy nastúpil chlapík menom Barack Obama. Môj pravý opak, ktorý ani nemal zoznam a už vôbec si z neho neškrtal.“

Pod Barackovými krídlami

 

„Viete, z Baracka boli v našej firme všetci dosť paf a tvárili sa, ako by bol úplná hviezda. Lenže keď mi belosi hovoria niečo o tom, ako je černoch fenomenálny a úžasný, tak ja si pomyslím – no dobre, chápem, asi vie spisovne hovoriť a vy ste z toho hneď mimo. Počkajte, až ho posúdim sama.

 

Predstavovala som si ho ako takého snaživca, čo sa narodil na Havaji a bude mi vysokým, afektovaným hláskom hovoriť: Dobrý deň, ja som šikovný a bieli ľudia ma majú radi.

 

Takže som mu zavolala, aby som si s ním dohovorila rokovanie. A potom som počula ten jeho hlboký, pomalý hlas a spadla mi sánka. Vôbec mi nesedel k tomu obrazu, ako som ho v hlave videla! Na schôdzku prišiel neskoro, a ešte zmoknutý. Dobrý deň, ospravedlňujem sa, nebol som vybavený dáždnikom, hovoril tým svojím hladkým tónom. Vôbec sa nenamáhal a šiel pomaly! Tiež bol krajší, než som si ho predstavovala.“

 

„Ani s mojím skvelým, milujúcim, starostlivým mužom sme sa nikdy pri starostlivosti o rodinu nedelili pol na pol.“ Foto – Biely dom/Pete Souza

„Ani by mi nenapadlo chodiť s niekým z práce, a tak som ho začala dohadzovať svojim kamarátkam. Bola by škoda takého chlapíka nechať ladom, nie? Vďaka tomu sme získali čas stať sa priateľmi. Videla som, že je nielen šikovný, pekný a dobrý, ale že je tiež dobrý na tých, ktorí nie sú šéfovia a klienti, na ľudí pri dverách a na recepcii. Páčilo sa mi, ako hovoril o svojej mame a babičke, pretože mi tým ukazoval, že vie, aké je žiť vedľa silných a rozhodných žien.

Ako som sa do neho zamilovávala, pochopila som, že sa musím dať dokopy, pretože on je ten druh muža, ktorý vás vezme so sebou a vy sa ľahko stanete vzduchom pod jeho krídlami. Takou ženou som byť nechcela. Nechcela som byť po jeho boku, chcela som vedľa neho stáť ako samostatný človek, mať vlastnú osobnosť. Na to som potrebovala zistiť, kto vlastne som. On mi dal odvahu to skúsiť.“

 

Vybral si najnižší plat

 

„Barack nerobil vôbec nič, ako sa patrí. Bol prvým afroamerickým absolventom práva na Harvarde, čo znamená, že bol najlepším študentom najlepšej právnej školy v krajine. Mohol si vybrať akúkoľvek prácu, vrátane Najvyššieho súdu. Keď končil na univerzite, stáli pred ním všetci zoradení. A on si vybral ľudské práva. Pozerala som na to a nechápala: Ty si vyberieš odbor s tými najnižšími platmi? Aha. To som mala vedieť skôr!

 

On vždy veril, že tu má nejaký vyšší cieľ. To ma prinútilo premýšľať, čo je môj cieľ. Čo mi robí radosť, v čom je moja vášeň. Moja mama na to nemala odpoveď: Akú vášeň? Ja poznám akurát tak výplatnú pásku. Najskôr zarob peniaze, potom hľadaj vášeň.“

 

Podľa novinára Michaela Wolffa boli Obamovci po dlhej dobe jedným z tých prezidentských párov, ktoré očividne viedli aktívny manželský život. Foto – Biely dom/Pete Souza

„Ženy sa ma často pýtajú, ako to všetko zvládam. No, nezvládam všetko. Nie je možné zvládať všetko a je zbytočné to od seba čakať. Chápem to. Keď máte deti, zistíte, že to nie je úplne kompatibilné s prácou. Pracovné prostredie je stále utvárané hlavne mužmi a tí skrátené pracovné úväzky veľmi neponúkajú. Môj muž stále niekam kandidoval, ale potom ma opustila opatrovateľka a ja som vtedy preto plakala viac než pre čokoľvek, čo mi kedy Barack urobil. Skúšal ma vtedy utešovať, ale ja som mu len hovorila: Nechaj ma na pokoji, ty nemáš tušenie, aké ťažké to je!

 

Pretože ani s mojím skvelým, milujúcim, starostlivým mužom sme sa nikdy pri starostlivosti o rodinu nedelili pol na pol. Raz prebalil a všetci sme mu tlieskali. Prečítal rozprávku alebo okúpal. Ale keď nastali tie naozajstné problémy alebo dieťa ochorelo, bolo treba zaistiť tábor, ísť na triednu schôdzku, nakúpiť, pripraviť desiate, zorganizovať oslavu narodenín, jednoducho všetky tie ostatné veci, bola som na to len ja, ja, ja, nikdy on.

 

Preto bola pre mňa v tom čase opatrovateľka dôležitejšia než môj muž. Ak to tak niektorá máte tiež, je to normálne. Sú nepoužiteľní. Zožeňte si pestúnku! Teraz už je to tiež inak, je veľa otcov, ktorí sa o svoje deti starajú. Ale v mojej domácnosti to vtedy tak nebolo.“

 

Ženy do vedenia, otcovia do rodín

 

„V tom čase som sa dozvedela o uvoľnenom poste viceprezidentky firmy. Bola som taká zúfalá, že som tam išla so Sashou v náručí, pretože som nemala čo stratiť. Schválne som si vypýtala flexibilnú pracovnú dobu a vysoký plat, pretože mi bolo jasné, že mi to nikdy nemôžu dať a pošlú ma domov. Lenže ten šéf súhlasil so všetkým.“

 

Jednou z iniciatív Michelle Obamovej bola snaha priviesť Američanov k chudnutiu a zdravému životu. Šla príkladom a v Bielom dome cvičila jogu. Foto – Biely dom/Sonya N. Herbert

„To bola pre mňa dôležitá lekcia. My ženy si často nezažiadame to, čo potrebujeme. Snažíme sa to jednoducho všetko zvládnuť. Takže ak ste jedna z tých, ktorá si môže klásť podmienky, urobte to nielen pre seba, ale aj pre ďalšie ženy, ktoré možno v takej pozícii nie sú. A ak ste muž, ktorý môže rozhodovať o pracovných podmienkach pre rodičov, tak sa pripojte, pretože niečo sa musí zmeniť. Rodičovstvo a práca musia byť kompatibilné pre všetkých. Potrebujeme ženy v práci a otcov v rodinách.

Nechcela som, aby Barack kandidoval za prezidenta pre to, čo všetko to spôsobí mne a našim dcéram. Lenže potom som si povedala, že sú chvíle, keď ide o viac než len o vašu rodinu. Keď máte vedľa seba človeka, ktorý má potenciál, túžbu, schopnosti a odhodlanie, ako mu v tom chcete brániť? Máme povinnosť chcieť viac než len starať sa o seba.

 

A tiež – bola som si istá, že nevyhrá. Takže som si to predstavovala tak, že budem tá podporujúca žena a keď v primárkach s Hillary prehrá, budem ho ľutovať a hovoriť mu, to ma tak mrzí, miláčik, no vážne, a myslieť si svoje. Veď predsa bolo úplne nemysliteľné, aby sa Barack Hussein Obama stal prezidentom Spojených štátov.“

 

Slávna fotografia prezidentského páru pred inauguračným plesom. Foto – Biely dom/Pete Souza

Oci, na tvoju párty nikto nedorazil

 

„Keď vyhral voľby, okamžite sme museli dostať ochranku. Vyhrážali sa nám smrťou, moje deti museli mať bodyguardov. Barack bol prezident, ktorého museli začať chrániť najskôr zo všetkých zvolených prezidentov v histórii. Zmenilo sa nám v živote úplne všetko. Sú to niekedy drsné momenty, ako napríklad ten, keď mi povedali, že s nami na každej ceste vezú zásobník s krvou zhodnou s Barackovou. A všade sme so sebou brali aj auto s novinármi, pretože sme verili v slobodné médiá.

 

Auto s prezidentom sa nesmie zastaviť, takže všetko vždy uzavrú. Keď prechádzame cez most, aj vo vode pod ním sú ostreľovači. Takže keď niekade prechádzate, je tam ticho. Presne také to bolo, keď sme prvýkrát išli na prvé vystúpenie pred ľuďmi v Chicagu hneď po zvolení. Všade ticho, sme ponorení do myšlienok a Sasha sa rozhliada po tých prázdnych uliciach a povie: Oci, myslím, že na tvoju párty nikto nedorazil.“

 

Michelle Obamová pozývala na návštevy Bieleho domu všetky žijúce prvé dámy. Foto – Biely dom/Samantha Appleton

„Byť prezidentom Spojených štátov je výnimočná vec, na ktorú vás nikto nepripraví. Nikto nemá rovnakú skúsenosť, ani viceprezident, kancelár, nikto. Nie je na to žiaden manuál. Dala som si záležať, aby som pozvala všetky žijúce prvé dámy na čaj a aby všetky vedeli, že môžu kedykoľvek prísť znova. Pretože každá rodina, ktorá v tom dome žije, ho považuje za svoj domov.“

Založte si svoju komunitu žien

 

„Jeden z najťažších momentov nastal vo chvíli, keď sme prvýkrát posadili Sashu do obrnenej limuzíny s ochrankou a vodičom, aby ju doviezli do školy. Pozerala z toho okna na nás, my sme jej mávali, všade okolo ju fotili novinári a ja som si hovorila, panebože, čo sme im to urobili? Ako toto zvládnu?

 

Aj preto sa ma vtedy strašne dotklo, keď som na otázku, čo chcem v Bielom dome dokázať, povedala, že chcem byť vrchná mama, a ženy ma za to kritizovali. To som si hovorila, to myslíte vážne? Nemáte deti? Pretože ak vaše deti nie sú vašou prioritou, tak tým teda nepomáhate nikomu. A naopak – to, že sa čo najlepšie staráte o svoje deti, je najlepšie služba verejnosti, akú môžete urobiť. Nemôžete viesť a zachraňovať svet, a pritom sa nestarať o svoje deti.“

 

„To, že sa staráte o svoje deti, je najlepšia služba verejnosti, akú môžete pre spoločnosť urobiť.“ Foto – Biely dom/Amanda Lucidon

„Keď som bola tehotná, spojila som sa s matkami, ktoré na tom boli rovnako. Tá ženská partia mi vydržala doteraz. To k nim som si chodila po silu, pochopenie a podporu, keď na mňa ľudia útočili. To im som volala, keď som potrebovala Sashu zapísať na futbal alebo vyzdvihnúť niečo z lekárne, keď bol Barack na cestách. To ich som si pozývala do Bieleho domu, keď o mne hovorili, že som opica a že tam nemám čo robiť. Pretože som potrebovala svoje ženy, ktoré poznajú mňa – nevidia len prvú dámu.

 

Aj ako prvá dáma som musela ostať matkou. Potrebovala som poznať rodičov kamarátov svojich detí, potrebovala som vedieť, na ktorú párty ich môžem pustiť a kam radšej nie. Potrebovala som svoju ženskú partiu. My ženy sme dohromady ohromne silné, ale nesmieme spolu súťažiť. Úspech akejkoľvek ženy je aj naším osobným úspechom.“

 

Na detskú párty s ochrankou

 

„Snažili sme sa svojim deťom urobiť život najnormálnejší, ako to len šlo. Trvali sme na spoločných večeriach, chodili sme na triedne schôdzky, naše deti navštevovali ostatné deti. Akurát to bolo trochu zložitejšie. Spätne ďakujem všetkým rodinám, ktoré to boli kvôli našej Sashi ochotné podstúpiť.“

 

Michelle Obamová pomáha staršej dcére Malie zísť kopec pred Bielym domom, keď náhle napadol sneh. Foto – Biely dom/Pete Souza

„Ako im asi muselo byť, keď zdvihli telefón a počuli: Dobrý deň, tu tajná služba Spojených štátov. Potrebujeme číslo vašich občianskych preukazov, informáciu, kde máte v dome zbrane a drogy – nie, nevezmeme vám ich, len ich potrebujeme lokalizovať, a, prosím, neklamte nám. V dome bude pred návštevou slečny Obamovej bezpečnostná prehliadka s vycvičeným psom a predo dvermi po celú dobu stále prítomný náš plne ozbrojený člen… Ešte teraz som prekvapená, že dcéry vôbec nejaké pozvania dostali!

 

Ale počkajte, ja som stále to dievča z južného Chicaga. Nesťažujem sa, že som musela žiť v Bielom dome, aby ste mi rozumeli. Je to neuveriteľné miesto, kam chodia králi a kráľovné a prezidenti a svetové vodkyne. Ale je to pre mňa uzavretá kapitola a navždy taká zostane.“

Comments are closed.