Montessori po slovensky

10. februára 2019 Author: Andrea
Autor článku
 
Ilustračná foto: Flickr Daniel Dutkowski

Babička Montessori, ktorú by malo mať každé dieťa / Ilustračná foto: Flickr Daniel Dutkowski

Zamyslenie zo života

 

Vážne pochybujem o tom, žeby sa bola moja babka niekedy akýmkoľvek spôsobom dostala do kontaktu s pani doktorkou Montessori. Ako jednoduchá dedinská žena ani netušila, ako do našej výchovy vnáša prvky, ktorými žije a zaklína sa dnešná moderná pedagogika, psychológia a neurovedy. Kým sa naše mamy zodierali pri budovaní krajších zajtrajškov, ostávali sme doma s babičkou. Starať sa o vnúčatá, domácnosť, statok, to mali zjavne dedinské ženy po päťdesiatke v popise práce.

 

Naša babka chodila do školy tri alebo štyri zimy, nádherne spievala, vášnivo rada tancovala, plynule recitovala Branka, s náležitým vlasteneckým pátosom Mor ho!, Turčín Poničan ju tak trochu dojímal a pri čítaní slovenských ľudových rozprávok menila hlas. Vedela tkať, šiť, vyšívať a počas maminej neprítomnosti mi bola všetkým.

 

Potreby podľa Maslowa napĺňala už po rannom otvorení očí: chlebík s lekvárikom, kým ohník v peci krotko pukal a ohrieval. Rozpálená platňa  znamenala skoro také veľké nebezpečenstvo ako dedkove lieky na srdce a zo surového cesta na rezance alebo na buchty som mohla zjesť len trochu, aby mi nebolo zle. Kým zovrela voda na varenie, vysypala babka na sivú drevenú dlážku farebné kocky a drevené odrezky z dedkovej stolárskej dielne. Všetky boli starostlivo vyhladené, lebo vedela, že vyberanie triesočky z  detskej rúčky ostrou ihlou bolí.

Správne uloženie kociek predstavovalo radostné obchádzanie vežičky až do chvíle, keď sa bolo treba vybrať nakŕmiť húsky, nasypať sliepočkám a vyliať pomyje do válova. Pred Vianocami otec vypratal druhú polovicu chlievika a vpustil doň dve malé prasiatka a svinka, čo sa iba kŕmila, a nikdy nevychádzala von, odrazu visela dolu hlavou na kovovej konštrukcii. Aj tak už jej bol chlievik malý.    

 

Pri spomienkach na starých rodičov ma nenapĺňa sentiment ani nostalgia, vidím praktickosť výchovy v našej slovenskej domácnosti. Nechceš jesť? Nejedz, hlad je najlepší kuchár, niet času vysedávať nad plným tanierom a v našej rodine sa s jedlom nehráme. Chceš ísť von? Sadni si na stolček a trpezlivo vsúvaj nôžku do vysokej bielej koženej topánočky. Zatiaľ ti šnúrky pozaväzujem, ale dobre sa pozeraj na oblúčik, ktorý opíše mašlička, lebo o chvíľu to skúsiš sama.

 

Trpezlivo počkaj na zemiak, kým ho ošúpem a vhoď ho do misky s čistou vodou. Krásne čľupne a studené kvapky na tváričke ťa vždy znova rozosmejú. Nože ochutnaj čerstvú mrkvičku! A čo povieš na mladý kalerábik? Tak trochu štipľavý, však? A petržlen? Sladučký? A paradajky, horúce od letného slniečka, so šupkou, čo sa dokáže zarezať do ďasienka medzi zúbky, hladučké kôstky a mäsitá dužina… Skoro na jar sme ochutnávali tenučké nitky tmavozelenej pažítky. Neštípala tak silno ako hrubšie páperká cibule…

Cesto na rezance bolo podľa tradičnej normy našej rodiny také tenulinké, že sa cezeň dali prečítať noviny a rezančeky nepredstaviteľnou rýchlosťou odfrkávali od ostrého nožiska. Nikto sa nezamýšľal nad dostatkom podnetov pre ďalší vývoj, neskúmal úroveň jemnej motoriky. Jednoducho sme od istého obdobia smeli piť z ťažkého porcelánového hrnčeka s uchom a v nedeľu bielu kávu z parádnej šáločky.

 

Občas sa babka tvárila, že už sama nenavlečie nitku do ihly, (alebo naopak?).  Kysnuté koláče neskrývala, prezradila by ju vôňa dusených jabĺčok a zvyšky makovej plnky na našom mliečnom chrupe. Zbytočne neprovokujem svoje chuťové bunky spomienkou na babkine lokše, natreté domácou masťou a hrubo posypané kryštálovým cukrom.

Keď sa sliepky dobre niesli, upiekla v nedeľu piškótu oslnivo žltej farby a na ňu vyliala citrónovú polevu, akú nedokáže nenamiešať žiadne potravinárske laboratórium na svete. Poludňajší spánok bol tichým odpočinkom, aby sme ďalej vládali pracovať a keď som vstala, už bolo treba ísť len na žihľavu pre kuriatka a kytičku poľných kvietkov pre mamku. Zničujúce hysterické záchvaty sa na dedine „nenosili“. Detiská sa vylietali po záhradách, po ulici a na dvore. Úplne biblicky platilo nie ako nie, áno znamenalo áno…

 

Vedeli sme ako rastie všetko okolo nás, aj sa o to starať. / Foto: Bigstock

Vedeli sme ako rastie všetko okolo nás, aj sa o to starať. / Foto: Bigstock

 

Iba máloktorá domácnosť neponúkla krajcom chleba a pohárom čistej vody aj kamarátov a pre dedinského žobráka mala babka nachystanú belasú misku horúcej hustej polievky ako odmenu za košík dreva, ktoré narúbal pod šopkou. Keď babka čosi nevedela urobiť alebo jej chýbal vanilkový cukor, zašla za kamarátkou na koniec ulice.

 

Kašeľ liečila lipovým čajom, na skriňu ukladala škatuľu s medvedími labkami, aby do Vianoc správne dozreli. Ako najstaršia vnučka som zdedila recept aj formičky. Dvakrát do roka ich napĺňam cestom plným dobrôt, povzdychov a lásky k budúcim konzumentom. Prídu vnúčatá a deti, potešíme sa. Na môj vkus sa vídavame dosť zriedkavo. Práca, škola, diaľka… Vzácny vianočný čas prináša priestor na porovnávanie a spomienky.

 

Obdivujem svoje deti, že na každé sviatky dokážu pozerať Kúzelnú opatrovateľku. Nepekná slečna s vážnymi defektami pleti, nesprávne vyvinutým chrupom, nemoderným oblečením a dokrivenou bakuľou dokáže zvláštne veci. Úder palice o zem, tajomné iskrenie  a jej projekt obnovy detského charakteru pretvára malých, protivných zurvalcov na vzorne ustrojené bytosti, vyobliekané do dobových šiat s upravenými ofinkami a pozapletanými vrkočmi.

Deti, trpiace nedostatkom výchovy, sa počas deväťdesiatich minút a reklamných prestávok stávajú ideálom pedagógov i rodičov aspoň na európskej a americkej úrovni. Čo robí tajomná slečna namiesto návštevy ordinácie plastického chirurga počas opatrovania zverených jedincov? Myslím, že veľmi úspešne zavádza všetkých dospelých i deti. Film neukazuje samotný proces výchovy, len zjednodušene, tak „po americky“ sa tvári, že úderom čarovnej paličky ide všetko.

 

Vychovať dieťa nie je čáry-máry, výsledky výchovy vidíme po dvadsiatich rokoch. Rýchle, zjednodušujúce riešenia sa nevyrovnajú každodennej trpezlivej starostlivosti, opakujúcim sa schémam a rituálom. Deti sú najkonzervatívnejšie organizmy na svete a babičky sú bytosťami, ktoré to už život naučil. Každému dieťaťu prajem takú spriaznenú, múdru bytosť menom babička, alebo najradšej hneď dve, do každej rúčky jednu. 

Comments are closed.