Je ideálne počasie na čítanie, napr. nášho časopisu Materské centrá. Čo všetko v ňom nájdete?

 

Katarína Scott: Axxes školiace kurzy
Učenie pre život: Spoločne vytvárame možnosti pre lepší život
Martina Luptáková: Pohyb a hra
Zuzana Brnoliaková: Hra s fotografiou
MC Blšky, Veľké Zálužie: Míľa na Pumptracku
MC Pastierik, Košice: Detské divadlo Malinka
MC Sovička, Sečovce s vôňou jari
Mgr. Viera Longauerová: Znaková reč pre počujúce batoľatá
Eva Rakovanová: S bacilom MC v krvi – Ľubica Bránická, Martina Nakáčková, Katarína Scott
Reiter Peter: Výchova dieťaťa v zahraničí alebo iný kraj, iný mrav
Katarína Králiková: Mamy vplývajú na dejiny
Beáta Husová: Ako sa hrali naši?
Mária Rojko, Ida Želinská: S deťmi v parížskych múzeách

 


http://materskecentra.sk/…/2…/05/Materske-centra_01_2019.pdf

 

 

MATERSKECENTRA.SK
 
Michelle Obamová v roku 2017. Foto - TASR/AP
Michelle Obamová v roku 2017. Foto – TASR/AP

Michelle Obamová po odchode z Bieleho domu napísala knihu Môj príbeh (Becoming), z ktorej sa stali najpredávanejšie memoáre v histórii. Teraz v rámci turné navštívila Floridu a reportérka českého Deníka N bola pri tom.

Hala, v ktorej ešte pred dvomi rokmi hrával Jaromír Jágr za Floridu Panthers, bola úplne plná. A to aj napriek tomu, že lístky do prvých radov stáli 2500 dolárov (približne 2230 eur). Na porovnanie – keď mal Bill Clinton nedávno prednášku v Miami, lístok do prvého radu stál 100 dolárov. Takú má Michelle Obamová kúpnu silu.

V publiku boli prevažne ženy a odhadom viac ako polovica z nich boli Afroameričanky. Demografická skupina, pre ktorú je Michelle Obamová takmer bohyňou. Pohodlne usadená v kresle na pódiu v tmavom overale začala rozprávať svoj príbeh. Vybrala som z neho tie najzaujímavejšie pasáže:

 

„Po odchode z Bieleho domu som zažívala slobodu, akú som posledných desať rokov nepoznala. Tešila som sa z obyčajných vecí, ktoré som predtým brala ako samozrejmosť – napríklad že si sama otvorím dvere. Keď som v Bielom dome chcela vyjsť von, musela som dopredu upozorniť ochranku, oni nechali zavrieť bránu a zastaviť návštevy. Každý môj pohyb vyžadoval účasť mnohých ďalších ľudí.

Bola pre mňa nevídaná sloboda, že si sama zídem do kuchyne v prázdnom dome, všade je úplné ticho, môžem na sebe mať svoje krátke šortky a urobím si sendvič so syrom. Ten si len tak zjem vonku, kde behajú naši psi Bo a Sunny, ktorí z toho tiež boli chvíľu zmätení. Oni totiž boli slobodní prvýkrát v živote. Vôbec napríklad nepoznali štekanie iných psov, pretože sme nemali žiadnych susedov. Takže keď susedov pes zaštekal, oni dvaja na seba pozerali, čo to má byť.“

Vystúpenie vo Fort Lauderdale bolo jedno z posledných na turné Michelle Obamovej. Foto – Deník N/Jana Ciglerová

„Život každého z nás je súhrnom malých príbehov, ktoré niekedy berieme ako samozrejmosť, ale ony utvárajú našu cestu, po ktorej sa potom uberá náš život – ako tehly postavia dom, ktorý sa potom stane vaším domovom. Moje detstvo v mnohom pripomína detstvo vás všetkých. Malá rodina milujúcich a tvrdo pracujúcich rodičov v Chicagu, kde všetko dôležité bolo v dochádzkovej vzdialenosti – škola, obchod, doktor.

Nemali sme veľa, ale deti nepotrebujú veci. Bývali sme s bratom v jednej malej izbe, ktorá bola rozdelená na dve ešte menšie izby, a hodiny sme sa dokázali baviť tým, že sme si cez stenu prehadzovali ponožky. Tajne sme počúvali rodičov, keď sa bavili o dospelých veciach.

 

Jednoducho obyčajné zážitky, ale presne tie ma formovali. Som v tom rovnaká ako vy – a kto nepozná tú malú dievčinu Michelle Robinsonovú, nikdy nepochopí Michelle Obamovú. To moje obyčajné detstvo zo mňa urobilo, kým som dnes, nie elitné univerzity Princeton a Harvard, ani právna firma a osem rokov v Bielom dome.“

 

Vstaň, to zvládneš

 

„Každé dieťa je iné a ja som na tento svet prišla s temperamentom a vervou. Lenže keď ste dievča, spoločnosť sa vás niekedy snaží stlmiť. Ľudia to robia mnohými malými ústrkmi. Hovoria vám, že nie ste dosť dobrá, dosť pekná, že by ste mali byť pokojnejšia, tichšia, netrvať toľko na svojom, nesúťažiť, ani sa nesnažiť veci riadiť, aby ste neohrozovali nejakého muža. Jednoducho, že by ste mali byť znesiteľnejšia.

 

Mnohí ľudia si robia starosti s tým, či ste vydatá, pretože v ich očiach to znamená, že ste vhodná a kompatibilná. Kritizujú farbu vašej kože, šírku vašich bokov, silu vášho hlasu. Také hodnotenia v deťoch zostávajú dlho, ale v dievčatách o to viac. Cestou možno navyše zažijete násilie, nerešpektovanie v práci, podceňovanie a ignorovanie a to s vami zostane dlho. Hovorím o tom, pretože to robíme našim deťom, a dievčatám o to viac. A tá verva, ktorú na začiatku mali, sa im postupne vytratí.“

 

„Niektoré deti neuspejú nie preto, že by neboli dobré, ale preto, že nedostanú príležitosť.“ Foto – Flickr.com/Gage Skidmore

„Moja mama ma vychovávala presne naopak. Ona ten zápal vo mne podporovala. Povzbudzovala moju divokosť a oceňovala moju bojovnosť. Pomohla mi naučiť sa ich ovládať, aby som sa vedela správať ohľaduplne. Ale bola na môj hlas pyšná. Toto sa začína doma. Ľuďmi okolo vás a tým, čo vám hovoria. Pretože ich slová sa stanú vaším vnútorným hlasom. A keď vám vaši ľudia dávajú najavo, že čo hovoríte, ich zaujíma, tak ten svoj hlas nestíšite.

 

Mama sa nás vždy pýtala: Čo si o tom myslíš? Ako sa na to pozeráš ty? Povedz mi viac. Viac počúvala, než hovorila. Nechcela, aby sme jej vypĺňali nejakú jej vlastnú nenaplnenú ambíciu. To je pre rodičov ťažké, pretože nám v prijatí vlastných detí často prekáža ego a nenaplnené potreby a túžby. Vždy nám dávala najavo, že naše úspechy majú tešiť hlavne nás, nie ju. A keď sa nám prihodilo niečo ťažké, povzbudzovala nás: Vstaň, drž sa, zvládneš to, choď ďalej.“

 

„Nič z toho som si neuvedomovala, kým som sa sama nestala matkou. Že nedovoliť vlastnému strachu, aby obmedzoval naše deti, vyžaduje odvahu.“

 

Biely útek

 

„Mama nám veľmi skoro ukázala, že niektoré deti neuspejú nie preto, že by neboli dobré, ale preto, že nedostanú príležitosť. Na vlastnej koži som zažila takzvaný biely útek, čo je sociologický termín označujúci moment, keď sa dramaticky zmenilo obsadenie našej štvrti. Ľuďom sa začínalo dariť a sťahovali sa do väčších domov a lepších štvrtí. Ešte v nultej a prvej triede sme boli zmiešaná trieda a všetko deti z dobrých rodín, o ktoré sa rodičia dobre starali. Ale v niektorých bielych rodinách si ľudia šepkali, odíďte odtiaľ, kým to ide, pretože sa sem blížia černosi.

 

Biele rodiny sa rýchlo začali sťahovať, čím klesala hodnota našich domov, a teda aj kvalita miestnych škôl. Na mojej triednej fotke z druhej triedy už prakticky nebolo biele dieťa. Naša škola sa zhoršila, prestali nám dávať úlohy, trvať na prebranej látke – akoby sme učiteľom nestáli za to, pritom sme boli tie isté deti ako rok predtým, akurát nás bolo menej. Doteraz si ten rozdiel, ten pocit frustrácie pamätám. Keď do svojich detí neinvestujeme, dobre to vedia. Vedia, keď nám na nich nezáleží. Pozrite sa, čo som všetko v živote zažila, a rovnako si pamätám ten moment z druhej triedy.“

 

„Rozprávala som to vtedy mame a tá ma po chvíli z tej školy vzala a preradila do inej. Lenže zatiaľ čo ja a dve ďalšie deti sme sa dostali preč, veľa ďalších zostalo. Presne toto sú tie zdanlivo malé veci, ktoré dieťa dokážu zlomiť. Že si nejaký učiteľ myslí, že nestojíte za to, aby vás učil, pretože ste malé čierne dieťa a určite dopadnete zle. Začnete byť pozadu, prestane vás to baviť a už ste na špirále, z ktorej sa dá dostať len veľmi ťažko. Preto viem, že ani ja, ani Barack nie sme nijako výnimoční ľudia. My mali len šťastie, že sme nezostali v tej druhej triede s učiteľkou, ktorej na nás nezáležalo.“

 

Nie si materiál pre Princeton

 

„Dnes viem, že tie biele rodiny vtedy utekali predo mnou. Pred tou malou Michelle Robinsonovou, ktorej dali nálepku ,tá iná‘. My to isté robíme dnes ďalším rodinám. Utekáme pred ľuďmi, o ktorých nám hovoria, že sú iní a že by sme sa ich mali báť. Pritom oni sú my. Rodiny, ktoré sa snažia prežiť, udržať, vychovať deti, pracovať, odovzdať hodnoty. Preto si musíme navzájom rozprávať svoje príbehy. Všetci sme Američania. Neexistuje jeden jediný správny obraz toho, ako byť Američanom.“

 

„Dávala som si vždy záležať na tom, aby do Bieleho domu chodili deti. Mali by ste vidieť, čo to s nimi urobí. Narovnajú sa, sú na seba hrdé, uveria, že toto je miesto i pre ne, že sem raz môžu patriť, tak ako dnes ja.“ Foto – Biely dom/Amanda Lucidon

„Vždy budete stretávať ľudí, ktorí vo vás neuvidia, čo v sebe máte. V tej chvíli máte dve možnosti: počúvať tie odrádzajúce hlasy, alebo svoj vlastný. Toto bol ten rozhodujúci moment v mojom živote, ktorý určil, či budem úspešná, alebo zlyhám. Vždy vás niekto bude spochybňovať. Nedokážem vám ani vymenovať všetky tie príhody z ôsmich rokov v Bielom dome, keď ma ustavične niekto podceňoval a prehliadal moju prácu. Čo urobíte? Vzdáte sa svojich plánov a predstáv? Niekto sa tomu skutočne podvolí. Poviete mu, že to nezvládne, a on to vzdá.

 

Ako mne vtedy školská psychologička, keď som jej povedala, že chcem ísť na Princeton. ,Ty nie si úplne materiál pre Princeton,‘ povedala mi. Vidíte, akú máme moc zadupať mladých ľudí do zeme a zničiť ich? Mňa teda nie, pretože ja som mala tú vervu, čo vo mne mama pestovala. Ja som si v duchu povedala: Ja ti ukážem! Ale tie jej slová dokážu bolieť, odradiť, a to na veľmi dlho, ak nie navždy.“

 

Nevedela som túžiť

 

„V mojej rodine nebol nikto, kto by mi ukázal, čo mám od života chcieť. Poznala som len výkon. Keď som premýšľala, čo budem robiť, vedela som, že mi nejde matematika a viem dobre argumentovať, a to bola moja kvalifikácia pre výber práva. Zo strednej školy som šla na Princeton, potom na Harvard a potom do právnej firmy.

 

Nikto mi nepovedal, že mám zistiť, po čom túžim, a dať si pred univerzitou rok na vyskúšanie, ako sa to robí dnes. Sústredila som sa len na dobré známky a tie som vedela získať, odškrtávala som si zo zoznamu životných úloh. Moji rodičia sa nikdy nezaoberali tým, či ich práca baví a napĺňa. Boli radi, že prácu majú. Ja som nastúpila do právnickej firmy a hneď som mala vyšší plat ako oni obaja dohromady.“

 

„Keď som otehotnela, spojila som sa s matkami, ktoré na tom boli podobne. Dodnes je pre mňa táto skupina žien zdrojom sily, podpory a pochopenia.“ Foto – Biely dom/Samantha Appleton

„V tom čase som utrpela dve hlboké straty. Zomrela moja kamarátka Susan, náhle a rýchlo, a potom aj môj otec. Vtedy som si prvýkrát položila otázku, že ak by som zajtra umrela ako Susan, či chcem mať za sebou to, čo robím dnes, teda zarábanie peňazí korporátnym klientom. Pozerala som zo svojej kancelárie na 26. poschodí na svoju rodnú štvrť a necítila som žiadnu väzbu k tomu dievčaťu, ktoré tam vtedy vyrástlo. No a potom do firmy nastúpil chlapík menom Barack Obama. Môj pravý opak, ktorý ani nemal zoznam a už vôbec si z neho neškrtal.“

Pod Barackovými krídlami

 

„Viete, z Baracka boli v našej firme všetci dosť paf a tvárili sa, ako by bol úplná hviezda. Lenže keď mi belosi hovoria niečo o tom, ako je černoch fenomenálny a úžasný, tak ja si pomyslím – no dobre, chápem, asi vie spisovne hovoriť a vy ste z toho hneď mimo. Počkajte, až ho posúdim sama.

 

Predstavovala som si ho ako takého snaživca, čo sa narodil na Havaji a bude mi vysokým, afektovaným hláskom hovoriť: Dobrý deň, ja som šikovný a bieli ľudia ma majú radi.

 

Takže som mu zavolala, aby som si s ním dohovorila rokovanie. A potom som počula ten jeho hlboký, pomalý hlas a spadla mi sánka. Vôbec mi nesedel k tomu obrazu, ako som ho v hlave videla! Na schôdzku prišiel neskoro, a ešte zmoknutý. Dobrý deň, ospravedlňujem sa, nebol som vybavený dáždnikom, hovoril tým svojím hladkým tónom. Vôbec sa nenamáhal a šiel pomaly! Tiež bol krajší, než som si ho predstavovala.“

 

„Ani s mojím skvelým, milujúcim, starostlivým mužom sme sa nikdy pri starostlivosti o rodinu nedelili pol na pol.“ Foto – Biely dom/Pete Souza

„Ani by mi nenapadlo chodiť s niekým z práce, a tak som ho začala dohadzovať svojim kamarátkam. Bola by škoda takého chlapíka nechať ladom, nie? Vďaka tomu sme získali čas stať sa priateľmi. Videla som, že je nielen šikovný, pekný a dobrý, ale že je tiež dobrý na tých, ktorí nie sú šéfovia a klienti, na ľudí pri dverách a na recepcii. Páčilo sa mi, ako hovoril o svojej mame a babičke, pretože mi tým ukazoval, že vie, aké je žiť vedľa silných a rozhodných žien.

Ako som sa do neho zamilovávala, pochopila som, že sa musím dať dokopy, pretože on je ten druh muža, ktorý vás vezme so sebou a vy sa ľahko stanete vzduchom pod jeho krídlami. Takou ženou som byť nechcela. Nechcela som byť po jeho boku, chcela som vedľa neho stáť ako samostatný človek, mať vlastnú osobnosť. Na to som potrebovala zistiť, kto vlastne som. On mi dal odvahu to skúsiť.“

 

Vybral si najnižší plat

 

„Barack nerobil vôbec nič, ako sa patrí. Bol prvým afroamerickým absolventom práva na Harvarde, čo znamená, že bol najlepším študentom najlepšej právnej školy v krajine. Mohol si vybrať akúkoľvek prácu, vrátane Najvyššieho súdu. Keď končil na univerzite, stáli pred ním všetci zoradení. A on si vybral ľudské práva. Pozerala som na to a nechápala: Ty si vyberieš odbor s tými najnižšími platmi? Aha. To som mala vedieť skôr!

 

On vždy veril, že tu má nejaký vyšší cieľ. To ma prinútilo premýšľať, čo je môj cieľ. Čo mi robí radosť, v čom je moja vášeň. Moja mama na to nemala odpoveď: Akú vášeň? Ja poznám akurát tak výplatnú pásku. Najskôr zarob peniaze, potom hľadaj vášeň.“

 

Podľa novinára Michaela Wolffa boli Obamovci po dlhej dobe jedným z tých prezidentských párov, ktoré očividne viedli aktívny manželský život. Foto – Biely dom/Pete Souza

„Ženy sa ma často pýtajú, ako to všetko zvládam. No, nezvládam všetko. Nie je možné zvládať všetko a je zbytočné to od seba čakať. Chápem to. Keď máte deti, zistíte, že to nie je úplne kompatibilné s prácou. Pracovné prostredie je stále utvárané hlavne mužmi a tí skrátené pracovné úväzky veľmi neponúkajú. Môj muž stále niekam kandidoval, ale potom ma opustila opatrovateľka a ja som vtedy preto plakala viac než pre čokoľvek, čo mi kedy Barack urobil. Skúšal ma vtedy utešovať, ale ja som mu len hovorila: Nechaj ma na pokoji, ty nemáš tušenie, aké ťažké to je!

 

Pretože ani s mojím skvelým, milujúcim, starostlivým mužom sme sa nikdy pri starostlivosti o rodinu nedelili pol na pol. Raz prebalil a všetci sme mu tlieskali. Prečítal rozprávku alebo okúpal. Ale keď nastali tie naozajstné problémy alebo dieťa ochorelo, bolo treba zaistiť tábor, ísť na triednu schôdzku, nakúpiť, pripraviť desiate, zorganizovať oslavu narodenín, jednoducho všetky tie ostatné veci, bola som na to len ja, ja, ja, nikdy on.

 

Preto bola pre mňa v tom čase opatrovateľka dôležitejšia než môj muž. Ak to tak niektorá máte tiež, je to normálne. Sú nepoužiteľní. Zožeňte si pestúnku! Teraz už je to tiež inak, je veľa otcov, ktorí sa o svoje deti starajú. Ale v mojej domácnosti to vtedy tak nebolo.“

 

Ženy do vedenia, otcovia do rodín

 

„V tom čase som sa dozvedela o uvoľnenom poste viceprezidentky firmy. Bola som taká zúfalá, že som tam išla so Sashou v náručí, pretože som nemala čo stratiť. Schválne som si vypýtala flexibilnú pracovnú dobu a vysoký plat, pretože mi bolo jasné, že mi to nikdy nemôžu dať a pošlú ma domov. Lenže ten šéf súhlasil so všetkým.“

 

Jednou z iniciatív Michelle Obamovej bola snaha priviesť Američanov k chudnutiu a zdravému životu. Šla príkladom a v Bielom dome cvičila jogu. Foto – Biely dom/Sonya N. Herbert

„To bola pre mňa dôležitá lekcia. My ženy si často nezažiadame to, čo potrebujeme. Snažíme sa to jednoducho všetko zvládnuť. Takže ak ste jedna z tých, ktorá si môže klásť podmienky, urobte to nielen pre seba, ale aj pre ďalšie ženy, ktoré možno v takej pozícii nie sú. A ak ste muž, ktorý môže rozhodovať o pracovných podmienkach pre rodičov, tak sa pripojte, pretože niečo sa musí zmeniť. Rodičovstvo a práca musia byť kompatibilné pre všetkých. Potrebujeme ženy v práci a otcov v rodinách.

Nechcela som, aby Barack kandidoval za prezidenta pre to, čo všetko to spôsobí mne a našim dcéram. Lenže potom som si povedala, že sú chvíle, keď ide o viac než len o vašu rodinu. Keď máte vedľa seba človeka, ktorý má potenciál, túžbu, schopnosti a odhodlanie, ako mu v tom chcete brániť? Máme povinnosť chcieť viac než len starať sa o seba.

 

A tiež – bola som si istá, že nevyhrá. Takže som si to predstavovala tak, že budem tá podporujúca žena a keď v primárkach s Hillary prehrá, budem ho ľutovať a hovoriť mu, to ma tak mrzí, miláčik, no vážne, a myslieť si svoje. Veď predsa bolo úplne nemysliteľné, aby sa Barack Hussein Obama stal prezidentom Spojených štátov.“

 

Slávna fotografia prezidentského páru pred inauguračným plesom. Foto – Biely dom/Pete Souza

Oci, na tvoju párty nikto nedorazil

 

„Keď vyhral voľby, okamžite sme museli dostať ochranku. Vyhrážali sa nám smrťou, moje deti museli mať bodyguardov. Barack bol prezident, ktorého museli začať chrániť najskôr zo všetkých zvolených prezidentov v histórii. Zmenilo sa nám v živote úplne všetko. Sú to niekedy drsné momenty, ako napríklad ten, keď mi povedali, že s nami na každej ceste vezú zásobník s krvou zhodnou s Barackovou. A všade sme so sebou brali aj auto s novinármi, pretože sme verili v slobodné médiá.

 

Auto s prezidentom sa nesmie zastaviť, takže všetko vždy uzavrú. Keď prechádzame cez most, aj vo vode pod ním sú ostreľovači. Takže keď niekade prechádzate, je tam ticho. Presne také to bolo, keď sme prvýkrát išli na prvé vystúpenie pred ľuďmi v Chicagu hneď po zvolení. Všade ticho, sme ponorení do myšlienok a Sasha sa rozhliada po tých prázdnych uliciach a povie: Oci, myslím, že na tvoju párty nikto nedorazil.“

 

Michelle Obamová pozývala na návštevy Bieleho domu všetky žijúce prvé dámy. Foto – Biely dom/Samantha Appleton

„Byť prezidentom Spojených štátov je výnimočná vec, na ktorú vás nikto nepripraví. Nikto nemá rovnakú skúsenosť, ani viceprezident, kancelár, nikto. Nie je na to žiaden manuál. Dala som si záležať, aby som pozvala všetky žijúce prvé dámy na čaj a aby všetky vedeli, že môžu kedykoľvek prísť znova. Pretože každá rodina, ktorá v tom dome žije, ho považuje za svoj domov.“

Založte si svoju komunitu žien

 

„Jeden z najťažších momentov nastal vo chvíli, keď sme prvýkrát posadili Sashu do obrnenej limuzíny s ochrankou a vodičom, aby ju doviezli do školy. Pozerala z toho okna na nás, my sme jej mávali, všade okolo ju fotili novinári a ja som si hovorila, panebože, čo sme im to urobili? Ako toto zvládnu?

 

Aj preto sa ma vtedy strašne dotklo, keď som na otázku, čo chcem v Bielom dome dokázať, povedala, že chcem byť vrchná mama, a ženy ma za to kritizovali. To som si hovorila, to myslíte vážne? Nemáte deti? Pretože ak vaše deti nie sú vašou prioritou, tak tým teda nepomáhate nikomu. A naopak – to, že sa čo najlepšie staráte o svoje deti, je najlepšie služba verejnosti, akú môžete urobiť. Nemôžete viesť a zachraňovať svet, a pritom sa nestarať o svoje deti.“

 

„To, že sa staráte o svoje deti, je najlepšia služba verejnosti, akú môžete pre spoločnosť urobiť.“ Foto – Biely dom/Amanda Lucidon

„Keď som bola tehotná, spojila som sa s matkami, ktoré na tom boli rovnako. Tá ženská partia mi vydržala doteraz. To k nim som si chodila po silu, pochopenie a podporu, keď na mňa ľudia útočili. To im som volala, keď som potrebovala Sashu zapísať na futbal alebo vyzdvihnúť niečo z lekárne, keď bol Barack na cestách. To ich som si pozývala do Bieleho domu, keď o mne hovorili, že som opica a že tam nemám čo robiť. Pretože som potrebovala svoje ženy, ktoré poznajú mňa – nevidia len prvú dámu.

 

Aj ako prvá dáma som musela ostať matkou. Potrebovala som poznať rodičov kamarátov svojich detí, potrebovala som vedieť, na ktorú párty ich môžem pustiť a kam radšej nie. Potrebovala som svoju ženskú partiu. My ženy sme dohromady ohromne silné, ale nesmieme spolu súťažiť. Úspech akejkoľvek ženy je aj naším osobným úspechom.“

 

Na detskú párty s ochrankou

 

„Snažili sme sa svojim deťom urobiť život najnormálnejší, ako to len šlo. Trvali sme na spoločných večeriach, chodili sme na triedne schôdzky, naše deti navštevovali ostatné deti. Akurát to bolo trochu zložitejšie. Spätne ďakujem všetkým rodinám, ktoré to boli kvôli našej Sashi ochotné podstúpiť.“

 

Michelle Obamová pomáha staršej dcére Malie zísť kopec pred Bielym domom, keď náhle napadol sneh. Foto – Biely dom/Pete Souza

„Ako im asi muselo byť, keď zdvihli telefón a počuli: Dobrý deň, tu tajná služba Spojených štátov. Potrebujeme číslo vašich občianskych preukazov, informáciu, kde máte v dome zbrane a drogy – nie, nevezmeme vám ich, len ich potrebujeme lokalizovať, a, prosím, neklamte nám. V dome bude pred návštevou slečny Obamovej bezpečnostná prehliadka s vycvičeným psom a predo dvermi po celú dobu stále prítomný náš plne ozbrojený člen… Ešte teraz som prekvapená, že dcéry vôbec nejaké pozvania dostali!

 

Ale počkajte, ja som stále to dievča z južného Chicaga. Nesťažujem sa, že som musela žiť v Bielom dome, aby ste mi rozumeli. Je to neuveriteľné miesto, kam chodia králi a kráľovné a prezidenti a svetové vodkyne. Ale je to pre mňa uzavretá kapitola a navždy taká zostane.“

Človek by si pri našej aktívnej rodičovskej zvedavosti myslel, že už toho vie ohľadom stravy, stravovacích návykov, návodov, odporúčaní, zistení a najnovšich poznatkov dosť ale posledná prednáška s Jankou Nehajovou ´Základy zdravého stravovania (nielen pre mamičky)´ v pondelok 27. mája 2019 od 16:00 nás opätovne presvedčila o opaku a potrebe pravidelne si všetky informácie aktualizovať a to prostredníctvom naslovovzatých odborníkov.

 

Času máme všetci málo, preto je veľmi dôležité dôverovať odborníkom, ktorí sa tejto téme venujú a pohybujú v nej každodenne už dlhodobo a z presvedčenia, že len celkovou zmenou životného štýlu, myslenia a prístupu k stravovaniu dokážu dosiahnuť trvalú zmenu k lepšiemu. A to spôsobom, ktorý nezakazuje, neprikazuje len vysvetľuje prečo veci (ne)fungujú a môžu sa rapídne časom zlepšovať, ak sa na nich popracuje.

 

Zaznelo veľké množstvo informácií, vytrhávame a pripomíname len jednu veľmi dôležitú a to že výberom a obsahom raňajok určujeme ako a aké nás budú po celý zvyšok dňa prenasledovať chute (okrem iného aj na sladké) …

 

Teší nás, že pestrá paleta rôznorodých info servírovaná minulý pondelok, nás zas v našich snahách a predstavách posúva a inšpiruje ďalej vo všetkých našich rodičovských snaženiach ! 

 

Janka, ďakujeme a veríme, že tých spoločných príležitostí bude ešte viac 

 

Pripomíname, že rovnako ako mamy treba si uctiť aj ockov a ich júnový sviatok a to tým najlepším a najzadosťučiňujúcejším spôsobom = strávením spoločného času zábavne, užitočne, aktívne a zmysluplne von v prírode!

 

Je nám potešením a cťou takúto vzácnu príležitosť vytvoriť a vytvárať už 7.rokom, pozývame vás teda spolu so všetkými našimi spolu-organizátormi

 

v sobotu 8. júna 2019 od 10:00 
do Čutkova ku Kolibe u dobrého pastiera
osláviť deň ockov, starých ockov, krstných ockov, pestúnov, náhradných ockov či vychovávateľov a
pripomenúť ich dôležitosť a potrebnosť v našich životoch!

 

Prosím zdieľajte, šírte a pomôžte nám s propagáciou vo svojom okolí, rodinách, medzi známymi a vo svojej komunite. Vopred ďakujeme a tešíme sa na všetkých!!!

 

Fotka Nevedko - Materské centrum Ružomberok.

Lenka Miškolciová

Lenka Miškolciová

 

 

Otec je pre deti nenahraditeľný minimálne v dvoch situáciách. O tom, ako by mal vyzerať dobrý otec, aj o mnohom inom rozprával v rozhovore pre Dobré noviny vysokoškolský pedagóg Marek Herman.

 

 

 

 

BRATISLAVA 26. mája – Ako sa zmenila úloha otca v rodine? Potrebuje dieťa mužský vzor? Ako ho dokáže ovplyvniť neprítomnosť otca počas dospievania? Tieto otázky si možno v dnešnej dobe kladú mnohí, medzi nimi aj vysokoškolský pedagóg a spíker Marek Herman. Práve ten už niekoľkokrát nazval 20. storočie storočím zlyhania otca.

 

 

„S nástupom priemyslovej revolúcie otec odišiel z domova do továrne a stratil sa z očí deťom aj žene. Stratil vzťah k pôde a stratil tiež hrdosť k svojej práci. Vzápätí za ním do továrne prišla aj žena a potom aj deti,“ tvrdí Herman, podľa ktorého je to prvá symbolická zrada otca. Tie ďalšie podľa jeho slov prichádzali postupne a patrí medzi ne napríklad prvá svetová vojna, kde zomrel archetyp hrdinu. Následne prichádza hospodárska kríza a druhá svetová vojna, ktorú Herman nazýva aj definitívnym zúčtovaním s otcom.

 

 

Aj v dôsledku toho sa otcovia zmenili. „Obraz veľkého, silného, patriarchálneho otca, ktorý všetko rieši, je preč. Ten už neexistuje,“ ozrejmuje Herman a v modernom otcovstve vidí dve najväčšie chyby. Jednou z nich je aj neprítomný otec a druhou neistý otec.

Neistým otcom sú podľa neho otcovia, ktorí si dostatočne neplnia svoju otcovskú úlohu, pretože „dieťa nepotrebuje dve mamy. Potrebuje mamu a otca. Ak je otec neistý a robí zo seba druhú mamu, dieťa je z toho zmätené,“ hovorí pedagóg a pokračuje: „Mama je otvorená náruč, ktorá ťa má rada, pretože si môj. Na druhej strane je limit, poriadok, požiadavka, mantinel, opora. To je úloha otca. Práve otec by mal doma nastavovať poriadok, limity, povinnosti. Chlapi ale dnes nevedia, čo majú doma a v domácnosti vlastne robiť,“ vysvetľuje. 

 

 

 

PREČÍTAJTE SI TIEŽ:Uznávaný český pedagóg: Materské školy nevznikli pre potreby detí, sú výmysel dospelých

Aká je teda dnešná úloha otca?

 

V prvých dvoch alebo troch rokoch je úlohou otca byť oporou a ochranou mamy,“ hovorí pedagóg. Dôležitú úlohu má podľa neho otec pri akomkoľvek výkone, ktorý dieťa podá. „Tým máme na mysli napríklad, keď dieťa začína loziť, prvé kroky, prvé slová. Vtedy tam má byť otec, ktorý povzbudzuje, spevňuje, zaťažuje, preveruje.“

Otec je pre dieťa ako okno do vonkajšieho sveta.
Otec je pre dieťa ako okno do vonkajšieho sveta. Foto: Pexels

Druhou dôležitou úlohou otca je dohliadanie na plnenie povinností a dodržiavanie pravidiel. „Otec garantuje, že to, čo sa povie, sa dodrží a splní. Garantuje, že od detí sú vyžadované povinnosti. S tým začíname už v troch rokoch. Už v troch rokoch by malo mať dieťa doma najmenej dve povinnosti,“ radí Herman. Otec podľa neho taktiež zaisťuje akýkoľvek prechod, ktorým si dieťa prechádza. Napríklad aj z domova do škôlky, do školy, na vysokú školu a podobne. „Otec je akési okno do vonkajšieho sveta,“ prirovnáva.

 

Tajomstvom dobrej výchovy je hlavne pevný pár

 

Všetko však, samozrejme, závisí aj od spolupráce rodičov a partnerov. Cieľom partnerského vzťahu by malo byť podľa Hermana hľadanie rovnováhy. A od toho sa odvíja aj to toľkými hľadané tajomstvo dobrej výchovy dieťaťa. „Tajomstvom dobrej výchovy je pevný pár. Keď sa navzájom nájdeme, vieme spolupracovať, máme spolu dotykovú sympatiu, vieme sa pohádať, ale aj uzmieriť. Keď sa dieťa pozerá na pevný pár, tak sa iba pridá. Dieťa vlastne neučíme vzorce pre život, hlavne ho učíme, ako vyzerá vzťah medzi mužom a ženou,“ vysvetľuje pedagóg.

 

 

 

PREČÍTAJTE SI TIEŽ:
Uznávaný český pedagóg: Nesnažte sa byť supermamy.
Mamička môže byť nežná, len keď je odpočinutá

Čo ale v prípade, že v rodine jeden z rodičov – konkrétne otec – chýba? Ako to môže vplývať na dieťa? „Keď dieťa nemá otca, chýba mu polovica sveta. Chýbajú mu vzorce, každodenné situácie. Príroda to ale zariadila tak, že dieťa si bude hľadať náhrady,“ vysvetľuje Herman s dodatkom, že tie vidí napríklad v starých otcoch a babičkách, v učiteľoch či v tréneroch. Zároveň však tvrdí, že chlapec vyrastajúci bez otca to bude mať neskôr v živote pomerne náročné: „Ak nemám otca, hrozí, že ja sám budem v dospelosti neistý ako otec, že budem robiť chyby a tápať,“ hovorí.

 

 

Hoci muži sú, nie sú správni chlapi. Okolo seba dnes vidíme neistých, zlyhávajúcih mužov a mužov na úteku či ako veľké deti. Keď vidíte správneho chlapa, hneď viete, že je to on.
„Hoci muži sú, nie sú správni chlapi. Okolo seba dnes vidíme neistých, zlyhávajúcih mužov a mužov na úteku či ako veľké deti. Keď vidíte správneho chlapa, hneď viete, že je to on.“ Foto: Adn

Kde má teda chlapec nájsť mužské vzory, ktoré tak potrebuje? Pedagóg vysvetľuje, že to nie je také jednoduché. „Hoci muži sú, nie sú chlapi. Nie sú správni chlapi. Okolo seba vidíme neistých mužov, zlyhávajúcich mužov, mužov na úteku a mužov ako veľké dieťa. Keď stretnete správneho chlapa, viete, že to je on. Je to sympaťák, je silný, je pevný, niečo dobre vie, to, čo povie, tak to platí a je oporou. Ale takých nájsť je dnes problém,“ opisuje.

 

Je to podľa neho práve tým, že v 20. storočí ženy zapracovali na svojej mužskej stránke a výrazne sa posunuli, no muži ostali stagnovať a neposunuli sa. „Veľkou úlohou chlapov dnes je zachovať si svoju vnútornú silu, ale zároveň zapracovať na svojej empatii, cite a schopnosti priznať si, že som urobil chybu,“ vysvetlil v rozhovore pre Dobré noviny Herman.

 

Mala by sa teda líšiť výchova chlapcov a dievčat?

 

Ako v čom,“ zamýšľa sa pedagóg. Otec ale podľa neho je predsa len v niečom nenahraditeľný, najmä vo výchove dcéry. „Otec nepriamo buduje a podporuje sebaúctu dcéry. Nepriamo tým, ako sa správa k jej mame. Otec by mal dcéru podporiť aj v oddelení od mamy. To potrebuje syn aj dcéra. V oboch prípadoch je potrebný otec.

V prípade syna ale dokáže otca nahradiť aj niekto iný s veľkou autoritou. U dcéry je otec nenahraditeľný. Ona potrebuje počuť, že je krásna, šikovná, milá a to jej nemôže povedať nijaký iný chlap, pretože tam vždy bude existovať sexuálny podtón. Toto jej môže povedať len otec,“ vysvetľuje.

 

Otec nepriamo buduje a podporuje sebaúctu dcéry. Vytvára aj jej sebavedomie a pre dcéru je naozaj nenahraditeľný.
Otec nepriamo buduje a podporuje sebaúctu dcéry. Vytvára aj jej sebavedomie a pre dcéru je naozaj nenahraditeľný. Foto: Pexels

Zároveň pokračuje v ďalšom prípade, v ktorom podľa neho vo výchove detí otca nik nenahradí. „Otec buduje sebavedomie detí, je ako razítko,“ dodáva. Úloha otca teda spočíva najmä v budovaní sebavedomia detí a v odpájaní detí od matky. To by malo prísť približne medzi dvanástym a štrnástym rokom života dieťaťa. Ide o tzv. prechodové rituály. Tie sa líšia u oboch pohlaví a pri každom dieťati by mal otec urobiť niečo iné. O tom, čo konkrétne a ako prechodové rituály úspešne zvládnuť, porozprával Marek Herman viac v priloženom videorozhovore, kde jednoznačne povedal aj svoj názor na otcovskú dovolenku.

 

Vypočujte si Mareka Hermana a iných naživo

 

Vysokoškolského pedagóga, lektora a spíkra Mareka Hermana budete môcť stretnúť už čoskoro aj v Bratislave. Druhý ročník konferencie Aký otec, taký syn sa koná už 15. júna v bratislavskom hoteli Double Tree by Hilton. Ide o jediné podujatie na Slovensku, ktoré sa venuje výlučne otcovstvu a výchove chlapcov. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, ako byť dobrým otcom, určite si dátum 15. júna zapíšte do diára. Vstupenky na podujatie sú dostupné na webe konferencie.

 

Pozvánka na rovnaký Kurz komunikácie, aký sme už absolvovali a zážitkovo zdieľali pre vás aj my, tentoraz pre všetky pani učiteľky materských škôl na Mestskom Úrade v Ružomberku.
Vrelo odporúčame!